NEWS   BOD 0   MOBIL   ARCHÍV   VEREJNÝ PODSTAVEC   KONTAKT  
 

PAWEL ATHAMER - " NÁMESTIE SLOBODY
_dokumentácia happeningu
_fotografie: Gabriel Kuchta, André Goliš, Vladimír Šimíček












"Buď chvíľu sám so sebou a uvidíš, že je to fajn"
Rozhovor na streche nad Námestím slobody v Bratislave, 18. 09. 2012.
Pawel Althamer, Tomáš Džadoň, Michal Moravčík.


Tomáš: Pred rokom sme sa stretli vo Varšave, kde si načrtol predstavy o Námestí slobody. Rok ubehol a fontána je plná piesku. Pôvodnú predstavu si vtedy spontánne zmenil deň pred našim príchodom. Aké sú tvoje pocity po včerajšku, keď 500 detí behalo vo fontáne, celé námestie ožilo a získalo novú tvár i hodnotu?

Pawel: Za najdôležitejšie považujem, aby sme sa vydali za predstavami. Tieto predstavy napĺňajú ľudí strachom a nepokojom. Boja sa, že ich nedokážu podať dôsledne ďalej. Za predstavou môžeme len ísť a  strachu sa musíme zbaviť. Ako hovorí Żmijewski, treba jednoducho zabudnúť na strach a kráčať za predstavou. Keď pozorujeme deti, ako sa hrajú na pieskovisku, vidíme, ako realizujú vlastné predstavy. Len tak si nesadnú a nepripravia rozpočtový plán. Neuprednostňujú rozum, ale idú za predstavou. Je to fenomén. Nás „detí“ je už len hŕstka (smiech), ale to sa zmení. Systém založený na racionalizme začal stagnovať. Neznamená to, že teraz sa vyrojí množstvo hlúpych rozhodnutí. Hlúposť bola totiž dôsledkom projektov, v ktorých hral prím strach. Pri predstave a jej napĺňaní nepracujeme so strachom, pracujeme práve s predstavou.

Tomáš: Aký je vzťah medzi predstavou a jej uskutočnením? Nie je hodnotnejšia predstava, ako  jej napĺňanie?

Predstava je pre každého z nás niečím takým prirodzeným a rýchlo zabudnuteľným, že medzi ňou a jej uskutočnením neexistuje žiadny priestor. Celý čas ideme za predstavou, ktorá nie je ničím iným, ako vyžarovaním toho, čo sa veľmi nepopulárne nazýva duša. Preto všetko, čo nás teraz obklopuje, ako tu sedíme na streche a rozhliadame sa, je emanáciou duše. Sú to zmaterializované predstavy. Máme istý background na vyvodenie záverov a na návrat k tomu, čo je pre nás osožné, čo sa nám páči. Na druhej strane máme zanechať to, čo sa nám nepáči. Pieskovisko je mojou predstavou, tým, čo sa mi páči a bolo zmaterializované, tým, čo som zažil a čo má korene v detstve. Je len jedným z vyžarovaní. Jednou z najlepších vecí na predstave je to, že sa o ňu môžeme deliť s inými. A na pieskoviskách sa to deje.


Michal: Nie je pieskovisko realizovanou utópiou? Bolo ťažké predstaviť si, ako to realizovať, keďže si chcel zmeniť obrovský priestor.

Nie je to niečo, za čím treba smútiť, ani čosi, čo nám dáva pocit voľnosti a ľahkosti, čo je bezpečné a nie je utópiou. Niečo, o čom usúdime, že nie je utópiou, ale pochopením. Môžeme to niekomu ľahko vysvetliť, nakresliť, alebo ilustrovať na príklade. Výsledkom je, že niekde v hĺbke sa cítime neuspokojení. Jednoducho nás to neláka.

Chcem, aby sme sa vrátili k bežným hrám ako napr. zima – teplo. Skutočnosť, že nás zaujíma utópia, znamená, že ona nie je utópiou, pretože sme s ňou prepojení. Utópia by bola utópiou len vtedy, keby sme predstavu uskutočňovali bez akéhokoľvek presvedčenia. Utópiou sú veci uskutočnené bez presvedčenia.

Michal: Ako sa darí kráľovi Maťkovi? Nie je to totiž tvoj prvý projekt založený na koncepcii spájajúcej sériu projektov.

Áno, kráľ Maťko je správnou stopou, aby sme objavili to, že v človeku je tvorcom utópie sám kráľ Maťko I. Je to zvrhnutie rozumu, nášho doterajšieho vládcu, z trónu, v prospech kráľa Maťka, ktorý je možno úplným hlupákom, ale prinajmenšom má množstvo nápadov a výborne sa zabáva. Presne o to ide. Kráľ Maťko sa výborne baví, aj keď je niekedy unavený. Je súčasťou systému. Ešte si pamätá, že sa môžeme hrať, a  to je jedna z najfascinujúcejších vecí na svete. Pretože skupina, v ktorej sa ocitol, to zavrhla ako utópiu.

Michal: Zaujíma ma politický kontext niektorých tvojich prác. Tento aspekt je v umení vrtkavý, môže sa ubrať ktorýmkoľvek smerom. Cítiš sa ako politický umelec, ktorý chce niečo povedať?

Nastal odklon. Na pieskovisku, kde sa všetci hráme, sme sa podelili na tých, ktorí sú politickí, a na tých, ktorí sa nazývajú umelcami alebo čudákmi. Do prvej skupiny patria ľudia, ktorí sa zaoberajú tým, čo sa dá urobiť v prípade, ak sa dohodnú so skupinkou iných, ktorí sú podobného názoru. Ide o veľmi posunutý kompromis. Vo väčšine prípadov treba upustiť od predstavy, alebo od pocitu slobody a radosti. Dôležitejšie ako radosť je to, že sa to dá spraviť. Ostane závan spokojnosti, aj keď len z toho, že projekt je môj. To sú však len také projekty ega.

Druhú skupinu tvoria umelci, ktorí si našli teplé miestečko. Pestujú v sebe pocit voľnosti, robia to, čo sa im zdá, že chcú, ale v skutočnosti len hrabkajú na svojom políčku. Len málokedy hrabú spolu s ostatnými, skôr pre ostatných a pred ostatnými. Voľnosť zakúšajú v múzeách, galériách, novinách, alebo len sami pre seba. Pieskovisko je buď rozdelené alebo rozkúskované. Naše stretnutie na streche je radostným momentom. Musíme si však uvedomiť, že je to chvíľa návratu k spolupráci. Dôveroval som vám. Nemyslím tým, že by som vám predtým neveril, pretože ja vo všeobecnosti ľuďom verím. Veril som, že vaša predstava o otvorenom priestore, v ktorom cítite, že energia pulzuje, je veľmi zaujímavá.

Nebolo to politické rozhodnutie, ale spontánne. Takto som sa rozhodol ešte pred tým, ako som spoznal vašu históriu, ako som spoznal históriu Námestia slobody. A to je fenomén. Je to ten fenomén, ktorý – ako sa zdá – naberá na sile. Stretávam sa s čoraz viac ľuďmi a začínam rozlišovať, ktorí začínajú byť aktívni preto, lebo chcú, a nie preto, lebo všetko dopredu dôkladne rozanalyzovali.

Tomáš: Bolo zaujímavé vidieť, ako pracuješ s nápadom. Nepristupuješ k nemu ako k veci, ktorá je tvojím vlastníctvom. Nestaral si sa, ako to nakoniec zrealizujeme. Vôbec si nebol majetnícky, skôr si delegoval víziu. Naše rozhodnutie, že chceme zrealizovať pieskovisko, bolo v určitom zmysle v celej udalosti zásadné.

Pretože cítim, že to nie je len moja predstava. Je to však predstava, ktorú buď dokážem prečítať, alebo k nej mám prístup. Skôr k nej mám prístup. A moja predstava – môj opis či moja interpretácia – je len jednou z mnohých. Pre mňa je oveľa zaujímavejšie, ak môžeme s touto predstavou pracovať všetci a obohacovať ju. Predsa ja by som ju svojou jedinou špecifickou interpretáciou oslabil. Taký je svet a také sú metódy politikov. Oslabujú predstavy vlastnými interpretáciami, ktoré vyhlasujú za jediné správne pre všetkých. Vyústi to až do toho, že skupinka ľudí rozhoduje o tom, ako majú ostatní žiť, myslieť a cítiť. Úplne absurdné. Už to upadá. Je až zvláštne, že sa to ešte drží.

Tomáš: Máme tu demokraciu?

Samozrejme, demokraciu sme mali vždy. Sme slobodní od narodenia. Je to jednoducho naše privilégium, náš dar, tak ako máme hlavu, ruky, nohy a brucho. Ostatné je hra. V tejto slobode sa môžeme zrieknuť poľa pôsobnosti. Môžeme ustúpiť, môžeme ho získať. Tiež môžeme pozorovať frustráciu tých, ktorí sa dostali k moci a hovoria: „Pozrite sa na mňa, nie som šťastný (smiech), mňa to vôbec neteší.“ Treba sa vrátiť k normálnosti. Dianie na pieskovisku je skutočne normálnou situáciou. Hra, výmena, komunikácia zbavená strachu.

Michal: Najťažšie je ukázať „normálnosť“.

Áno, ale mňa veľmi teší, že sa na tom môžeme podieľať. Že jednoduché veci sa vracajú, pretože naše pocity a komunikácia idú ruka v ruke. Ak sa niekto odcudzil samému sebe a hľadá sa, hrá svoju hru. Ale nakoniec nájde všetko na svojom mieste.

Michal: A čo spirituálna stránka. Ako vťahuješ ľudí do svojich prác? Spomínal si, že je dôležité, aby sa ľudia prestavili do iného módu. Hovoril si pred chvíľou o Eckhartovi Tollem...

Je to veľmi jednoduché. Ľuďom treba len pripomenúť, aby boli sami sebou. Aby sa vrátili k sebe a aby so sebou nadväzovali kontakt tak, že budú vo vlastnom tele tu a teraz. Nikomu nenavrhujeme, aby vyskočil z tela a vyletel do vesmíru. Nikomu nesľubujeme ani raj po smrti. Hovoríme: „Človeče, nesľubujem ti raj, ale hovorím ti, buď chvíľu sám so sebou a uvidíš, že je to fajn.“

Michal: V tomto zmysle ti vesmír slúži ako metafora premeny, zmeny? Alebo je to niečo, čo sa má brať vážne, ako ďalší svet, ktorý existuje niekde inde?

Slúži na vytváranie podmienok optimálnej premeny. Dá sa to porovnať s tým, ako rád ideš na vychádzku do lesa alebo na prechádzku, aby si sa stíšil a pobudol so sebou. Možno rád voláš na tieto miesta svojich známych. Metódy sú veľmi jednoduché. Prípadne, ak ťa niečo unavuje, alebo ak ľudia z lesa prichádzajú do mesta, aby zistili, čo urobili ľudia žijúci v meste.

Nie je v tom nič veľké, ani antipatia. Nie je to založené na nutnosti zvrhnutia akéhokoľvek systému. Nemusíš sa premáhať. Myslím si, že je to dobrá, pokojná metóda práce so svetom.

_Poďakovanie:
Ministerstvo kultúry SR, nadácia INTENDA, Poľský Inštitút Bratislava, Višegrádsky fond, Súkromná stredná umelecká škola dizajnu Bratislava, STU – Fakulta architektúry, Paming, Mestská časť Staré mesto, hlavná architektka mesta Bratislavy Ing. arch. Ingrid Konrad, Zoja Droppová – časopis Projekt, Artyčok TV, Banská Stanica Contemporary, deti z materských a základných škôl Bratislavy – Staré mesto, Roman Babjak, Zuzana Bodnárová, Zbyňo Džadoň, Dáša Barteková, Jana Kapelová, Mira Keratová, Lucia Nimcová, Valentína Nídelová, Henrietta Varju



PAWEL ATHAMER - " NÁMESTIE SLOBODY
18. - 21. SEPTEMBRA 2012
Námestie slobody, Bratislava



_Autor projektu: Paweł Althamer
_Organizátor projektu: o.z. Verejný podstavec
_Spoluorganizátor projektu:
Poľský inštitút v Bratislave

_Verejný podstavec si Vás dovoľuje pozvať k účasti na udalosti Námestie slobody. Významný poľský umelec Paweł Althamer (1967) sa podujal odkliať ideologicky zaťažený priestor Námestia slobody v Bratislave čistou detskou energiou. Rozhodol sa vytvoriť veľké detské pieskovisko z nefunkčnej fontány Družba. Cieľom projektu je stretnutie a komunikačné prepojenie detí školského a predškolského veku prostredníctvom hry v piesku, kreslenia a spoločného čítania knihy Janusza Korczaka Kráľ Maťko Prvý.

Stretnutie by malo byť slávnosťou detí a dospelých, malo by navodiť na námestí oslobodzujúcu atmosféru. Dospelí sa v Althamerovom ponímaní inšpirovanom knihou Kráľ Maťko Prvý stanú „sluhami“ detí.

Udalosť Pawła Althamera prináša do Bratislavy nový rozmer umenia vo verejnom priestore a zároveň vťahuje okoloidúcich k participácii na hre s deťmi. Vytvára tiež možnosť bližšie spoznať umelcov, ktorí budú zapojení do diania na pieskovisku.

Projekt Námestie slobody je prvým dielom, ktoré Verejný podstavec realizuje vrámci širšie koncipovanej Dočasnej autonómnej zóny umenia - projekt BOD 0. Ostatné koncepty projektu BOD 0 sme predstavili verejnosti pred rokom na samostatnej výstave v Krokus galérii.

Jedným z posledných participatívnych projektov Pawła Althamera, v ktorom boli významne zapojené deti je Kresliarsky kongres, ktorý autor pripravil pre 7. Berlínske bienále, 2012. Médiom komunikácie sa v tomto prípade stala kresba. Kreslenie sa tu ukázalo ako možná metóda dorozumievania medzi všetkými pokoleniami, ale tiež, aj medzi rôznymi stupienkami spoločenského rebríčka.


Paweł Althamer o projekte:

Chcel by som na Námestie slobody dostať novú silu, novú energiu, nie zabehaný rytmus. Pozveme tam deti v predškolskom veku a z prvého stupňa základných škôl, ktoré spontánne reagujú na nové miesto. Predstavil som si veľké detské ihrisko, množstvo detí hrajúcich sa na Námestí slobody. Ovládli by priestor a ukázali, ako si ony predstavujú usporiadanie priestoru. Budú potrebovať pomoc, pretože sa už pohybujú v systéme, ktorý im vytvorili dospelí. Myslím, že by sme im mohli pomôcť stavebnou úpravou – vybudovaním pieskoviska na mieste nefunkčnej fontány. Pieskovisko je miestom, kde sa od začiatku vytvárajú vzťahy medzi deťmi... Predstavil som si jednodennú akciu, ale myslím, že by sa to mohlo opakovať v týždennom cykle, alebo udržiavať ako taký zvláštny sviatok.
Chcel by
som radikálnym spôsobom pokračovať v neobyčajnom príbehu z knižky Janusza Korczaka Kráľ Maťko Prvý. Na bratislavskom Námestí slobody by sa tak analogicky zišli len králi a kráľovné.

Odkaz na video: pozri nižšie

Paweł Althamer (*1967, PL) je poľský umelec, žijúci vo Varšave, aktívne pôsobiaci na medzinárodnej výtvarnej scéne. V jeho tvorbe má nezastupiteľné miesto akcia, happening, socha, inštalácia, plastika. Umenie vníma ako komunikačný kanál, do ktorého zapája svoje okolie. Vytvára udalosti a situácie, kde sa divák ocitá uprostred novej/zmenenej reality/umenia.

Althamer je držiteľom prestížneho ocenenia The Vincent Award 2004, udeľovaného každé dva roky umelcovi-vizionárovi, ktorého tvorba má významný trvalý vplyv na súčasné umenie. Je tiež dlhodobým organizátorom varšavských výtvarných dielní, ktoré sa sformovali do Skupiny Nowolipie. V tomto výtvarnom krúžku pôsobí v roli terapeuta pre chorých s diagnózou roztrúsenej sklerózy.

Vystavoval na prestížnych medzinárodných prehliadkach umenia Documenta X, Kassel, 1997 Manifesta 3, Ľubľana, 2000 50. Benátske bienále, 2003 9. Istanbulské bienále, 2005 Skulptur Projekte 07, Műnster, 2007 a v dôležitých inštitúciách výtvarného umenia ako Centre Pompidou Paríž, Tate Modern, Londýn, Ludwig Museum Kolín, Deutsche Guggenheim Berlín.

_TLAČOVÁ SPRÁVA (sk)

_PROJEKT PODPORILI:
dd   dd          




AUTORI: Paweł Althamer, Szabolcs KissPál, Krištof Kintera, Ilona Németh
MIESTO: Námestie slobody, Bratislava
METÓDA: Návrh, verejná diskusia, realizácia
CIEĽ: Vytvoriť na Námestí slobody autonómnu zónu umenia
_ Námestie slobody je jedným z posledných autentických priestorov v centre Bratislavy navrhnutých v období socializmu. Vyniká formálnym spracovaním zodpovedajúcim dobe projektovania v 70. rokoch a realizácie v rokoch 1979–80. Jeho dnešný zanedbaný stav a nefunkčná monumentálna fontána sú odrazom našich nevysporiadaných vzťahov k tejto dobe. Za hodnotný a pozoruhodný považujeme fakt, že si námestie udržalo tvár a dochovalo sa v pôvodnom stave až do dneška. Mali by sme ho meniť? Nejasnú víziu a absenciu spoločenskej diskusie o tom, ako naložiť s týmito "pozostatkami" socializmu, potvrdzuje úsilie presunúť na Námestie slobody bratislavský pamätník Ľudovíta Štúra či realizovať tu pamätník 17. novembru 1989. Bod 0 prináša na námestie štyri dočasné realizácie, ktoré aktívne reagujú na jeho historické vrstvy. Dočasnosť, nestálosť, otvorenosť sú termíny, ktorými vytvárame priestor, kde sme na pozadí socialistického environmentu schopní uvažovať o sebe inak.



PAWEL ALTHAMER
_„Námestie slobody“ je nielen názov námestia ale aj názov udalosti, ktorú naplánoval na máj 2012 Pawel Althamer (Pl). Vníma námestie jako historicky „zanesené“ a navrhuje v máji pripraviť tzv. Detský deň. Predstavuje si námestie plné hrajúcich sa detí, ktoré svojou bezprostrednou energiou a čistotou ovládnu komplikovanú dispozíciu námestia a vyliečia ho. Na mieste nefunkčnej fontány navrhuje vytvoriť obrovské pieskovisko pre deti. Pieskovisko je jedným z prvých komunikačných priestorov, kde si deti utvárajú vzájomné vzťahy. Touto čistou komunikáciou môžu odkliať námestie od negatívnej energie minulých ideológií. Udalosť „námestie Slobody“ v Bratislave bude jednou z troch udalostí, ktoré Pawel Althamer navrhuje pre Berlínske bienále - významnej priehliadke aktuálneho umenia.



SZABOLCS KISSPÁL
_ Projektom Korunovačného údolia vytvára Szabolcs KissPál (HU) hlbokú jamu-negatív korunovačného pahorku, ktorý sa kedysi nachádzal na mieste, kde dnes stojí súsošie Ľudovíta Štúra. Vyťaženú zeminu navrhuje distribuuovať do sedemdesiatich bývalých žúp Uhorska ako mnohovýznamové gesto proti historickým „treniciam“ okolo spoločnej histórie. Súčasne reaguje aj na kontext absurdnej rošády súsošia Ľudovíta Štúra z nábrežia Dunaja, ktorá sa má premiestniť na miesto bývalého Gottwaldowho monumentu. plánuje iniciatíva okolo Bratislavského okrášľovacieho spolku kvôli plánovanej realizácii mramorovej repliky sochy cisárovnej Márie Terézie.



KRIŠTOF KINTERA
_
Krištof Kintera (Cz) vracia do hry myšlienku tzv. Hyde parku - miesta kde je možné sa otvorene vyjadriť k spoločenských, politickým a iným udalostiam. Jeho „1 euro public juke box“ je situovaný v mieste , kde povôdne stála obrovská socha Klementa Gottwalda. Pripomína tribúny, z ktorých k nám často prehovárali/jú politici. Návštevníci vystúpia po schodíkoch, kde po vhodení eurovej mince volia z playlistu zvukovú produkciu pre celé námestie - napr. prejav Václava Havla, spev Muezína, Čínsku hymnu, brechot psov, alebo aj ticho.



ILONA NÉMETH
_Ilona Németh (Sk) reaguje na obdobie, keď sa priestor námestia slúžiaci na vojenské prehliadky a zábavné produkcie ľudovo nazýval, podľa víriaceho prachu na námestí, Sahara. Jej projekt tornáda putujúceho námestím však odkazuje metaforicky na niekedy až ničivú procesuálnosť dejín a v istom zmysle v ňom možno vidieť permanentnú deštrukciu monumentu, ktorý na námestí stál do roku 1991.



REPORTÁŽE:
TV.SME_Hore bez - http://tv.sme.sk/v/21951/preco-bratislavcania-zanedbavaju-verejne-priestory.html
TV BA - http://www.tvba.sk/denne-spravy/kultura/host-md-martin-piacek-z-oz-verejny-podstavec/
RTVS_Zrkadlenie_25 minúta - rozhovor o výstave Bod 0 - http://213.215.116.181:8001/slovensko/2011-09-17/223-Zrkadlenie-20-05.mp3

ČLÁNKY:
http://bratislava.sme.sk/c/6043446/umelci-prerobili-namestie-slobody.html
http://www.tyzden.sk/regionalny-servis/bratislava-o-buducnosti-namestia-slobody-v-krokuse-12.html
http://kultura.sme.sk/c/6049025/na-slovenskej-sahare-bude-hrat-sex-pistols.html
http://kultura.sme.sk/kk/994/bod-0-pawel-althamer-kristof-kintera-szabolcs-kisspal-ilona/


Projekt podporujú: